Bystrý a hlúpy

„IT’S SUCH A THIN LINE BETWEEN CLEVER AND STUPID.“

„JE VEĽMI TENKÁ HRANICA MEDZI TÝM BYŤ BYSTRÝ A HLÚPY.“

   Dnes som si na internete prečítala túto vetu a musela som sa zamyslieť nad touto nepríjemnou pravdou.

Nejde tu o známky zo školy, ale inteligenciu, ktorú máme v sebe a s ktorou dokážeme riešiť každodenné problémy.

Každý si isto prešiel veľa momentmi, ktoré rada nazývam blond momenty. Samozrejme nejdem urážať nikoho, kto je blond, keďže sama som blond. Nebudem predsa urážať svojich.

Ide tu o také tie malé momenty, ako keď vám dlhšie trvá kým pochopíte vtip, odpovedáte na otázku od veci, lebo ste zle pochopili otázku, alebo riešite situáciu úplne nezmyselne, pritom je niečo úplne jednoduché, hľadáte mobil, keď ho držíte v ruke... Každý to poznáme. Áno, každý... Netvárte sa, že nie.

Raz sa mi stalo, že som mala na vrchu tašky koláče a v ruke fľašu vody. Chcela som si ju tam vložiť, ale hovorím si – nechcem predsa koláče pomačkať. Naozaj. Naozaj sa to stalo. Nenapadlo mi v tom momente, že by som tie koláče podvihla, vložila tam fľašku a koláče položila navrch. Naozaj nenapadlo.

Chvíľa, keď sa sami chytíte za hlavu a nechápete, ako sa vám také dačo banálne a hlúpe môže stať. Môže. Deje. A bude. Nie je na to nič na hanbu.

Nie je to jediný príklad, ako by sa dal výrok (alebo kde sa to vzalo, tu sa to vzalo) vysvetliť.

„JE VEĽMI TENKÁ HRANICA MEDZI TÝM BYŤ BYSTRÝ A HLÚPY.“

   Na základnej škole, keď sme mali všetci trinásť, život pred sebou a snažili sa byť cool najviac ako to šlo, až to nešlo a bolo to celé trápne a puberta mala navrch, sme sa snažili zbierať dobré známky. Lenže ani toto nebolo celkom úspešné. Každý mal nejakú nálepku.

Tí „šprti“, „neposlušní/rebeli“, „tí hlúpi“, „škaredí“ a „neobľúbení“, „čudáci“, „outsideri“.... jeden bol taký, druhý hentaký a nikdy nikomu nebolo nič dobré. U nás na základnej škole to bol horor. Všetci si mysleli, že sú lepší než ostatní a pritom... prd. Každý kto chcel byť viac, bol vlastne menej a viedli sme medzi sebou vojny všetkého druhu. Naozaj. Zase pravda. Skupiny v jeden triede aj... Aj 8 skupín. Aj viac. Už už, že sme sa nepozabíjali. Hrôza pomyslieť. Som rada, že som odtiaľ vonku.

Akékoľvek vystupovanie pred triedou – či už pri tabuly, alebo z lavice, znamenalo výsmech spolužiakov. Ak niekto niečo nevedel, vysmiali ho, že je hlúpy, ak hovoril potichu, vysmiali ho, že ani nie je počuť, ak vedel, vysmiali ho, že je premúdrený.. . Keď sa na to spätne pozerám, netuším, ako som to celé prežila. Takto sa vytváral stres a človek povedal úplne často hocijakú kravinu. Ono to bolo jedno, výsmech prišiel tak či onak.

„JE VEĽMI TENKÁ HRANICA MEDZI TÝM BYŤ BYSTRÝ A HLÚPY.“

Je rozdiel mať 13 a 25. Kto vie, ako si žijú moji spolužiaci a čo sa im honí hlavou. Uvedomujú si tiež, že bola šikana? Že šikanovali a boli šikanovaní? Uvažujú nad tým niekedy? Alebo ich to vôbec neobťažuje a doteraz si neuvedomili, čo sa tam vlastne celý čas dialo?

Sú bystrý natoľko, aby zabudli, alebo hlúpy natoľko aby ani nevedeli?

   Nemá zmysel sa nad tým ďalej pozastavovať. Minulosť sa nedá zmeniť a nič tu teraz nevymyslím. Ale to, čo by ma potešilo, by bolo, keby ste sa podelili o svoje skúsenosti, poprípade o svoje „blond momenty“ – milí čitatelia/ milý čitateľ, ak si jeden, aj teba si vážim!

Šťastný piatok trinásteho!

Script M.